Vybrať si z jednej možnosti

Erich Fromm vo svojom texte o vlastníckom moduse, odstavec s podnázvom prirodzenosť vlastnenia hovorí:  Ve starším období člověk o to, co vlastnil, pečoval, staral se o to a užíval to až po samu mez funkčnosti. Nakupovat znamenalo koupit to, co vydrží, a pro devatenácté století by mohlo platit heslo: „Staré je krásné!“ Dnes je ťežiště ve spotřebování, nikoliv v uchování, a nakupování se stává nakupováním pro „vyhazování“. Ať je předmětem nákupu vůz, šaty, nástroj, po několikerém použití jich máme dost a chceme je odložit do „starého železa“ a koupit si nejnovější model. Získání - přechodné vlastnění a užívání – odhození (anebo lze li-to, výhodná výměna za lepší model) – nové získání: to je začarovaný kruh nakupování pro spotřebu a heslo dneška by skutečně mohlo být: „Nové je krásné!“

Tento kúsok textu zachyteného autorom ma oslovilo viac ako čokoľvek čo som sa v poslednom čase dočítal. Úryvok som si požičal z knihy – Mít nebo být?, ktorá bola vydaná v roku 1976, čo robí tento článok 37 rokov “starým“ textom. Je ohromujúce ako tieto kritické slová sedia na charakteristiku dnešných čias. Je teda pravda že si dnes nevážime vecí o nič viac ako to bolo takmer pred 40 rokmi, kedy bol v dizajne boom materiálov na jedno použitie? Nemali by sme byť čo sa týka používania materiálov a produkovania nových modelov obozretnejší? Alebo sa snažíme vyzerať poučený minulosťou, skrývajúc sa za záruky a dvoj-ročné obdobie uplatniteľnosti reklamácie?

V nasledujúcich riadkoch sa budem snažiť opodstatniť nutnosť otázok ktoré som položil a zároveň obhájiť relevantnosť témy a jej aktualitu.

Dennodenne sa stretávame s nekonečnou ponukou nových produktov, o ktoré vlastne vôbec nestojíme. Napríklad taký mobil. Pomocník v hektických časoch, kedy musíme byť neustále “na dosah“. Z počiatku sa tento vynález javil ako obrovská pomoc. Postupom si však uvedomujeme že nie je všetko také úžasné, ako sa na prvý pohľad zdá. Mobily sú úžasné pasce, bez ktorých by sme si dnes asi len ťažko vedeli predstaviť fungovanie. V deväťdesiatych rokoch  vyzerali všetky uniformne, oblečené do čiernej s podsvieteným displejom o veľkosti zápalkovej škatuľky. Funkcia je jasná, spojiť sa s človekom vo veci súkromnej či za profesionálnejším účelom. Postupne sa však nenápadne začala ponuka nástrojov a funkcií členiť až nám vznikol tento neuveriteľne komplikovaný a zradný tvor podobný zvieratkám slávnych osobností. Podobne ako Tinckerbell (čivava Paris Hilton) si pýta našu pozornosť neustálym klepaním sa o život. Musíme doň vrážať peniaze, meníme mu vizáž podľa nálady, kupujeme drahé doplnky aby sme ukázali že sa oň vieme postarať. Keď však príde na lámanie chleba zistíme, že po celonočnom nabíjaní vydrží sotva tri hodiny. A že nám lezie na nervy tá prasklina v tvare pavučiny tiahnuca sa cez celý displej. V momente keď uvažujeme nad kúpou nového mobilu zasiahne nás pravda ako blesk z jasného neba. Môj nový mobil je vlastne úplne rovnaký ako ten starý akurát má väčšiu obrazovku. A tak je to takmer so všetkými ostatnými produktmi vyrobenými po roku 199X.

Obrovské firmy pri prezentácií svojich najnovších výrobkov dávajú do popredia hlavne vzhľad. Napríklad rozdiel medzi Iphone 4 a Iphone 5 je prakticky iba v rozmeroch. Každý racionálne uvažujúci človek sa musí zamyslieť a prísť k záveru že takýto rozdiel jednoducho nestačí. Nie je možné aby pár milimetrov dokázalo predať produkt ako novú, lepšiu verziu tej starej. Počas prvých troch dní po zahájení predaja sa iba v U.S. predalo zhruba päť miliónov kusov. K číslu ktoré reprezentuje počet predaných kusov Iphone 5 do dnešného dňa som sa nedostal, myslím že moja psychika na toto číslo zatiaľ nie je pripravená. Takže ak dokáže drobný rozdiel vo veľkosti predať enormné číslo mobilných zariadení, čo dokážu ďalšie modifikácie, ako farba, materiál... a stále sa bavíme len o mobiloch. Nie je to úžasné plytvanie? Neodpierateľným faktom je vývoj na poly techniky. To, že tieto kozmetické zmeny majú slúžiť iba k predaju je pre každého triviálna pravda. Prečo sú teda ľudia ochotný nechať sa oklamať a okradnúť týmito obrovskými výrobňami na troj-hodinové tamagotchi? Každý taktiež vie, že životnosť dnešných dotykových mobilov je prinajlepšom dva-tri roky. A každý taktiež vie, že táto skutočnosť nie je ani tak technický nedostatok toho-ktorého prístroja, ako zámer jednotlivých firiem ktoré sú za vyvíjanie mobilov zopdpovedné.

Je to, ako to opisuje Fromm iba hra? „...v níž se někdy dokonce primárním stává obchod, a dobrý obchod vyvolává právě takovou, ne-li větší radost než koneční cíl: zbrusu nový model.“

Prezieravým ťahom zo strany ako majiteľov firiem na vývin nových modelov, tak dizajnérov, by bolo ak by počítali práve s takýmto spôsobom uvažovania nakupujúcich más. Na čo budem vyvíjať prístroj ktorý bude kvalitný a vydrží desaťročia, ak sa jeho vlastníkovi po krátkej dobe sprotiví? Nie je to teda iba o klamstve a zavádzaní zo strany predajcu. Tí iba kalkulujú s očakávaniami nakupujúcich. A ak im pod názvom “nová séria“ ponúknu starý mobil s väčším obrazom a ľudia sú ochotný stáť  pred obchodom hodiny, nedbať na ostatných ktorých pri tomto zbesilom hone po technike ušlapú, iné si ani nezaslúžia.

Iný pohľad na vec nám predostiera Slavoj Žižek: „ V rovině spotřeby se tento nový duch manifestuje jako takzvaný „kulturní kapitalismus“: nenakupujeme rozličné produkty kvůli jejich užitečnosti ani jako symboli našeho společenského postavení; kupujeme je kvůli pocitům, které v nás navozují, konzumujeme je, abychom do našich životů vnesli potěšení a smysl.“ To znamená že nie je dôležitý iba zážitok, chvíľa radosti z dobre investovaných peňazí a výhodného obchodu. Ale pocity, ktoré prežívam pri každej interakcií so zakúpeným produktom. Nie je trochu malicherné čakať od mŕtveho stroja na batériu pocity šťastia, lásky? Mobil by mal byť sprostredkovateľom podobných pocitov, nie ich vyvolávateľ.( Sú však aj taký ktorý dávajú svojim elektronickým hračkám mená..) Žižek ako príklad udáva obchod s biopotravinami, kde tento citát dáva možno väčší zmysel: „Není to také důvod, proč si kupujeme organické potraviny? „Kdo doopravdi věří, že jsou napůl shnilá a předražená “organická“ jablka skutečně zdravější než jejich anoranické protějšky? Když je kupujeme a konzumujeme, je to podle všeho proto, že tím děláme něco smysluplného, že tím dáváme najevo naši ohleduplnost a globální zodpovědnost, protože se účastníme kolektivního projektu...“

Ovocie a zelenina sa nedá obviniť z toho, že nám prináša príliš veľa možností na výber. To by sme mohli rovno obviniť prírodu z prehnanej rozmanitosti. Problém je ako vždy v ľudoch, v ich očakávaniach. Určite poznáte relácie ako V kuchyni s Jamiem Olivierom alebo Kuchař na grilu.. všetci sme unesený z koľkých ingrediencií sa pripravuje kde-aká špecialita, aké vzdialenosti musí prekonať jedna korenina aby sa stretla v hrnci s inou a vytvorila dokonalú chuť, ktorú sa nám snažia moderátori pretlačiť do obývačiek. Pravdou je že nikto takto nevarí. Pretože na to nikto nemá čas, ľudia majú životy a ak sa nám na chvíľu objaví kúsok voľného času tak robíme niečo zmysluplné (alebo sa tak tvárime). Rozhodne nebudem tráviť Vianoce vyrábaním domácej smotany, zhrbený nad hrncom zrejúceho mlieka keď si môžem jednu kúpiť v obchode na rohu. (Možno to niekto robí, ale maximálne ako krátkodobý experiment ktorý sa väčšinou končí salmonelózou.) Áno, ľudia majú tendencie skúšať nové exotické veci, páčia sa nám lesklé exotické farby a tvary, ale nie ak je v tom zahrnutá práca. Zmyslom inovátorov a dizajnérov súčasnosti je teda prostredníctvom zjavu prístroja prilákať potencionálneho zákazníka, ukázať mu aký je tento produkt nový, nevyskúšaný, vzbudiť v ňom zvedavosť a túžbu po zážitku. A popri tom pripomenúť že stačí iba zaplatiť a zázrak modernej technológie môže byť váš. Úplne bez práce. To, že sa po pár mesiacoch vykľuje z hurmikaki dotlčená rajčina je zrejme bonus.

Tu sa dostávam k podstate môjho pozorovania, ktorým je, že sme si príliš zvykli na poruchy a zlyhania v každodennom živote, a že si uvedomujeme že v skutočnosti nemáme na výber. Buď si vyberiem ten strieborný s perfektným rozlíšením alebo ten čierny so skvelým balíkom akcií. V konečnom dôsledku je to jedno. Oba skončia zošrotované, v lepšom prípade zrecyklované slúžiace ako prepravky na fľaše alebo ako vypchávky do kresiel. Plasty sa vo všeobecnosti veľmi zle recyklujú, napríklad taký polyethylen by mal byť 100% recyklovateľný, tu je však treba byť opatrný, pretože je otázne či je likvidácia tohto plastu skutočne taká bezproblémová. Inými slovami, to že je materiál 100% recyklovateľný ešte neznamená že sa na 100% zrecykluje. Preto je tiež na miesto otázka či by sa dizajnéry nemali zaoberať skôr vyvíjaním nových materiálov, ktoré by mali funkčné využitie v masovej výrobe ako neustálym nezmyselným obmieňaním tvarov.

Naviac, mobily ako fotoaparáty, diáre, prenosné hracie konzoly sú stále tými prístrojmi, ktorými by mal byť človek spojený so svetom. Takže je to nutnosť. Vybavujeme cez ne všetko od práce po jedlo. Čo ak sa náhodou niečo stane, a jediným spojením s civilizáciou sa stane táto malá zázračná krabička? Ak disponujete nejakým novším modelom do hôr sa s ním vo všeobecnosti vyrážať neodporúča. Mapa vám vydrží také 3 hodiny a stavím sa o svoj mobil že akurát na tom mieste, kde sa rozhodnete podniknúť svoje súkromné dobrodružstvo nebude žiadna sieť.

Zhrnuté: Ak je Frommov text pravdivý, a platí že pre 19. storočie je charakteristickým: „Staré je krásné!“, pre 70.-80. Roky: „Nové je krásné!“ tak heslo dneška by znelo: „Nové postačí!“