MANIPULÁCIA V DIZAJNE

V nasledujúcich riadkoch sa budem zaoberať myšlienkou, na ktorú som narazil v texte DESIGN AND DEMOCRACY od Gui Bonsiepe. Zaujala ma najmä časť, v ktorej popisuje manipulatívny charakter istých produktov :

„The issue of manipulation has a long tradition in design discourse, especially in advertising. I remember a popular book that, at the time, provoked a wide resonance, THE HIDDEN PERSUADERS by Vance Packard (1957). But one should be on guard against a critique with declamatory character that merely denounces. More differentiation is requiered. Manipulation and design care one point of contact: appearance. We design, among others and certainly not only, appearances. For this reason, I once characterized the designer as a strategist of appearances, phenomena that we perceive through our senses – above all visual senses, but also tactile and auditory senses. Appearances lead us to the issue of aestethics- an ambivalent concept. On the one side, aesthetics represent the domain of freedom, of play – and some authors claim that we are only free when we play. On the other side, aesthetics opens the Access to manipulation, that is the increase of outer, directed behavior. When designing products and semiotics artifacts, we want to seduce, that is poster, a positive – or according to context, negative – predisposition towards a product and sign combination. Depending on intentions, design leans more to one pole or the other, more to autonomy or more to heteronomy “.

Ako teda nájsť hranice, kedy je tvar a atraktivita dizajnu oprávnená a kde naopak nie je? Je dizajn niektorých výrobkov iba prostriedkom na predaj a kamuflážou nevydareného produktu?

Moja stará mama milovala nakupovanie. Či to bolo u nás v dedine u mäsiara, vo veľkoobchode Tuzex v Bratislave, alebo na poľských trhoch. Aj keď bola staršia a trápili ju kolená, stačilo aby v rozhlase vyhlásili zájazd na trhy do Českého Tešína a babička bola akoby zázrakom fit. Milovala nákupy a rada sa pýšila úlovkami, ktoré sa jej pošťastili. Toto pýšenie však nabralo zvláštnu podobu. Kuchyňa bola vždy vyumývaná a stôl, linka a každý priestor kde by mal človek pripravovať alebo konzumovať jedlo bol prázdny. Žiadny robot na cesto, žiadny mixér, nič. Všetky tieto veci skladovala v špajze, kde mali svoje zaslúžené miesto, skryté pred zrakom zvedavých susedov. Aby však všetci vedeli, že nie sme žiadni žobráci a nejakými kuchynskými spotrebičmi predsa len disponujeme, vystavovala babička prázdne krabice do predsiene a na police, ktoré lemovali celú kuchyňu. Západniarske produkty slúžili ako dekorácia. Možno až ako obrazy. Moderne pôsobiace grafiky a obalový dizajn obohacoval inak strohé zariadenie domácnosti.

Zvláštne je, že podobné aranžmá babka neaplikovala keď sme boli starší. Akoby už fény a vysávače nemali hodnotu tých, ktoré kúpila ako exkluzívny tovar za bony. Technika sa postupne vyvíjala a babička si kúpila nový vysávač. Tento už za slovenské koruny. Vystavený však nechala ten z Tuzexu. Akoby chcela ukázať, že vtedajšia technika bola niečo lepšie, niečo čo vydržalo. Možno to bolo vplyvom nostalgie a možno to bol samotný obal, ktorý ju donútil aby ho nechala na svojom zaslúženom mieste.

Čo je teda týmto faktorom, ktorý ju prinútil vystaviť obyčajnú krabicu? A čo je za tým, že si vyberáme produkty, ktoré si vyberáme? Prvých pár týždňov ich ukazujeme a po čase sa za ne akoby hanbíme a skrývame ich pred zrakom cudzích i známych. Nie je to náhodou ten moment, keď zistíme, že sme sa nechali oklamať ligotavým obalom? Ako príklad uvediem nové tenisky. Keď si ich kupujeme v obchode a vidíme ich vystavené na polici z číreho skla, máme pocit akoby sme si nekupovali tenisky. Ale že si tenisky kupujú nás. Vybrali si nás, a milosrdný osud zabezpečil, že sme sa stretli. Najlepšie zarábajúci futbalisti i hviezdy figurujúce na špici rebríčkov hitparád si bez nich nedokážu predstaviť ani sekundu. Tak to je aspoň napísané na každej druhej strane magazínov pre mládež. Podrážka má štruktúru závodnej pneumatiky, materiál, z ktorého sú vyrobené imituje srsť jaguára a šnúrky sú neónovo biele. Skúsime si ich a padnú ako uliate. Vôbec netlačia, krásne voňajú a človek sa v nich cíti aspoň o 3 centimetre vyšší. Prvý krát v nich vyjdeme von a všetci si ich všimnú, všetci ich chvália. Postupným nosením sa však čoraz viac podobajú tým starým. Vesmírna podrážka sa zbrúsila za 2 týždne, jaguária srsť obsahuje fľaky, ktoré nevyčistí žiaden saponát na svete a šnúrky okolo bielej ani neprešli. Materiál, od ktorého sme si sľubovali, že podobné záležitosti už nebudeme musieť riešiť nás zradil. Nadávame a sami pre seba si opakujeme, že do podobnej pasce nás už nikto a nič nedostane. A potom prídu nové tenisky, za ktorých názvom bude 2.0 a mi si ideme nohy dolámať aby sme si ich mohli vyskúšať.

To, že topánky sú predmetom, ktorý sa časom opotrebuje, je každému jasné a bolo by hlúpe veriť tomu, že pri tých nových tomu bude inak. Podvod a manipulácia zo strany predajcu je však v tom, že nás presviedča o opaku. TOTO  SÚ TIE TOPÁNKY, KTORÉ VÁS PREŽIJÚ! Samozrejme nám túto vetu nik nepovie, no cítiť ju z kampane, obalu i samotného produktu, ktorý si kupujeme. Nakoniec sme možno radi, že sa nám topánky zničili. Je to aspoň zámienka pre to aby sme si mohli kúpiť nové.

Čo by sa stalo, ak by sa kvalita obuvi, ale aj produktov všeobecne dala posúdiť podľa toho ako vyzerajú? Ako je možné, že tenisky so štyrmi prúžkami nám vydržia päť rokov, zatiaľ čo nové,v značkovom obchode kúpené a niekoľko-násobne drahšie jednu sezónu? Možno by sa oplatilo vyskúšať si známi experiment, kde by mali všetky “knihy“ rovnaký obal. Ale to by si ich asi ľudia toľko nekupovali a začali by sa o ne starať. Pretože vo svete kde existuje iba jeden druh topánok je nezmyslom dookola kupovať ten istý model.

Ovocie a zelenina, alebo takmer všetko organické sa správa presne opačne. Jablko nás láka svojou vôňou a farbou, padne presne do ruky a keď ho odtrhnem, viem už podľa týchto činiteľov povedať, že je jedlé aj keď som nikdy pred tým jablko nevidel. Muchotrávka je krikľavo červená s bielymi bodkami, na povrchu slizká s planým pachom. Všetko, čo sa nám táto huba snaží naznačiť je: nejedzte ma ak sa chcete dožiť rána.

Dizajn by mal byť podľa môjho názoru podobne otvorený. Priznať si svoje nedostatky i poukázať na benefity. Mal by byť hlavne pravdivý a nemal by sa tváriť na niečo čím nie je. Predstavme si reklamu, v ktorej nás miesto superlatívov bombardujú pravdivými informáciami o materiály, pôvode a spôsobe spracovania. Je to možno utopická vízia, ale tak by to malo byť. Takto by sa mohol stať dizajn pravdivým.

Niekto si na poličku dá kríž alebo sošku sedembolestnej panny Márie a modlí sa k nej, aby mu splnila všetky tie sľuby, ktoré sa mu dostali v kostole. Moja babka, silná uctievačka konzumnej kultúry sa rozhodla vystaviť si krabice z Tuzexu. Z tohto gesta sa /aj keď iba podvedome/ stáva túžba po splnení sľubov, ktoré sú na obale.

filip horník 13.5.2012 Smolenice

zdroje: DESIGN STUDIES A READER / Hazel Clark, David Brody, internet